Futbalové návraty Jozefa Krzáka
19.7.2013 - V rámci tohtoročného vyhlásenia Jedenástky ObFZ v Rožňave boli za dlhoročnú prácu a rozvoj futbalu v okrese Rožňava ocenení štyria činovníci. Jedným z nich bol aj Jozef Krzák, bývalý futbalista prvoligového Tatrana Prešov, funkcionár, delegát okresný i krajský.
Pri príležitosti jeho 64 narodenín poskytol v roku 2001 pre Korzár nasledovný rozhovor. Teraz má Jóži báči o dvanásť rokov a tri mesiace viac, ale článok nestráca na atraktívnosti a aktuálnosti ani dnes.
Po návrate prvoligového Prešova z Prahy čakala futbalistov na stanici dychovka
Rožňava - V minulých dňoch oslávil 64. narodeniny bývalý futbalista Baníka Rožňava a prvoligového Tatrana Prešov, Jožko Krzák. Tí, čo ho poznajú vedia, že bol strelcom na pohľadanie. V dnešných časoch by sa hráč jeho kvalít zišiel aj v útoku v súčasnosti štvrtoligového MFK VTJ Rožňava. Po skončení aktívnej činnosti sa venoval rozhodovaniu a trénovaniu mladých talentov. Ako tréner II. triedy viedol mužstvo Baníka Rožňava v slovenskej divízii a vychoval rad hráčov, ktorí hrali ligu, ale aj reprezentovali vtedajšie Československo. Najznámejší sú Gejza Farkaš, Vlado Valach, Laco Deméň, Zolo Brauer a iní. Dvanásť rokov pôsobil ako člen Rady VsFZ, až do roku 1999.
Kde si začínal s futbalom?
V rodnom Prešove som začiatkom päťdesiatych rokov hral za dorast. Mnohí nevedia, že som začínal ako brankár, do útoku som sa dostal len sporadicky. Keď som v roku 1952 prišiel do Rožňavy študovať na Odborné učilište banícke, moja prvá cesta viedla na futbalové ihrisko. V tých časoch sa dorastenecké súťaže nehrali, futbalu sme sa venovali na rôznych "placoch" od rána do večera. Ako 17-ročný som nastúpil za dospelých v mužstve Baníka Rožňava samozrejme v bráne. Ťahalo ma to do útoku, ale tréner nesúhlasil. Pamätám sa, že v roku 1956 sme hrali v Jasove a chýbali hráči pre zranenia a choroby. Do brány sa postavil náhradný brankár a mne sa splnil sen. V útoku som prihral na dva góly a spoluhráči presadili u trénera, aby som zostal.
Spomenieš si na svoje najlepšie futbalové roky a spoluhráčov?
V celoslovenskej divízii, ktorá mala dve skupiny som bol v sezónach 1957/58 a 1958/59 kráľom strelcov a reprezentoval som Východoslovenský kraj na turnajoch doma i v zahraničí. Rok 1960 je pre mňa pamätný. V priateľskom stretnutí s Tatranom Prešov sme doma vyhrali 5:3, dal som tri góly a po predošlom dvojročnom lanárení som podpísal prestup do Prešova. Prvú ligu som hral tri sezóny do roku 1963. Najpamätnejší zápas som odohral 18. marca 1962 proti Dukle Praha. Dukla v tom čase bola mužstvom svetových kvalít a desaťnásobným majstrom ČSR. Hrávali tam reprezentanti Novák, Pluskal, Masopust, Adamec, Kučera a ďalší, ktorí tvorili kostru reprezentácie. Prehrali sme 2:1, ale vtedy na Juliske každý "fasoval" 5 6 gólov. Pri návrate nás v Prešove vítala dychovka. Rád spomínam na vtedajších spoluhráčov, bratov Pavlovičovcov, Kozmana, Bombu, Petroša, Ferenca a ďalších. Na zájazdoch vo vtedajšom Sovietskom zväze sme mali kopu zážitkov na ktoré sa nezabúda. Futbalové stretnutia sme hrali v 40 stupňových horúčavách, kúpali sme sa v najväčšom umelom kanály na svete v púšti Kara Kum. Piesok tam bol taký horúci, že vajcia sa v ňom uvarili za desať minút. V Rožňavskom drese boli tiež vynikajúci futbalisti. Za divízny Baník hrali bratia Bakošovci a Šalamonovci, Streicher, Dubai, Kľučovský, Opremčák, Betler, Turai, Goga. Zranenia sa nevyhýbali ani mne. Mal som zlomenú nohu, lícne kosti i otras mozgu. Hral som nie celkom doliečený po zlomenine nohy, dal som si dole sadru a napriek protestom trénera som nastúpil proti Liptovskému Mikulášu. V tomto pre mňa pamätnom zápase som dal štyri góly a vyhrali sme 5:1. Môj rekord je osem gólov v priateľskom zápase Prešova "B" proti Dukle Prešov.
Bol futbal v minulosti na vyššej úrovni ako dnes?
Určite. Nebolo toľko peňazí, hralo sa srdcom a pre divákov. V tom čase bol napr. problém koho vynechať z reprezentačného mužstva a nie ako teraz, koho nominovať. Potvrdením mojich slov nech sú rôzne dlhodobé ankety, ktoré vyhrávajú hráči hrajúci v minulých rokoch a nie terajší, ktorí neupútavajú výkonom.
Čo myslíš, aký je momentálny vzťah mládeže k futbalu resp. športovaniu?
Dnes majú mladí iné možnosti a záujmy. Šport ich neláka ako nás. Ak mne zakázali športovať pre zlé výsledky v škole, moja snaha k učeniu sa zvýšila a spravil som všetko pre to, aby som mohol hrať. Na druhej strane tí, ktorí v dnešnej dobe chcú, cestu k športu si nájdu.
Ako vidíš budúcnosť futbalu v našom regióne?
Ako som spomenul vzťah mládeže k športu je slabší. Venujú sa najmä takým, ktorými sa dá v budúcnosti vylepšiť finančná situácia. Preto nevidím veľkú perspektívu. Ak aj vyskočí nejaký talent, ihneď ho zoberie bohatší klub. Hrať sa však bude, ale úroveň futbalu nestúpne.
V čom zaostáva slovenský futbal za svetovým?
V prvom rade v rýchlosti, myslení, bojovnosti a nasadení. U nás sa hrá alibisticky, prihráva sa do strán, dáva sa málo gólov. No a v neposlednom rade ekonomická situácia, hoci je nepodstatná, lebo futbal sa hrá hlavou a srdcom. Ale ten, kto túto krásnu hru ovláda je aj dobre zaplatený.
V dnešnej dobe si už dôchodca, ako plynú dnešné dni?
Venujem sa manželke, vnúčatám a záhradke. Futbalu som však verný naďalej. Nevynechám ani jedno stretnutie v Rožňave, dúfam len, že domáci hráči v najbližšom čase konečne prelomia streleckú smolu. Aktívne pôsobím ako delegát ObFZ v Rožňave na futbalových zápasoch okresných súťaží.
sobota 21. 4. 2001 | (rena)
© 2001 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.